Život Prešova
online
online
Pavol Adami bol priekopníkom v liečbe dobytčieho moru
11.11.2014 Bratislava
Beluša/Bratislava 11. novembra (TASR) - Pavol Adami
patril medzi našich prvých priekopníkov vedeckovýskumnej práce v oblasti
nákazlivých chorôb domácich zvierat. Rád citoval heslo osobného lekára
Márie Terézie, baróna Gerardavan Swietena: "Rovnako veľkým je lekár, ktorý pozná neliečiteľnú nemoc, ako ten, ktorý liečiteľnú lieči".
Jeho výskumy a práca mali nielen vedecký a terapeutický význam, ale aj
hospodársky. Pavol Adami bol okrem toho hydrografom, balneografom (v
roku 1776 urobil prvý opis termálnych vôd v Rajeckých Tepliciach),
veterinárom, zoológom a vysokoškolským pedagógom. Dnes uplynulo 200
rokov od jeho úmrtia.
Dr. Pavol Adami sa svojou odbornou, výskumnou, pedagogickou a publikačnou činnosťou stal výraznou osobnosťou vtedajšieho vedeckého sveta a veterinárnej medicíny. Jeho činnosť bola významná z domáceho i medzinárodného hľadiska, pretože epidémie domácich zvierat v 18. storočí spôsobovali nesmierne škody. Vysoká škola veterinárna v Košiciach zriadila v roku 1969 na jeho počesť pamätnú medailu "Professoris dr. Pauli Adami", ktorú udeľuje zaslúžilým odborníkom veterinárneho lekárstva.
Z rodiny drobných zemanov
Pavol Adami sa narodil 18. januára 1736 v Beluši. Rodina Adamiovcov patrila k drobným zemianskym famíliám v Trenčianskej stolici. Mal troch súrodencov. Po stredoškolských štúdiách začal študovať na viedenskej univerzite najprv právo a potom medicínu. V septembri 1765 ho promovali na doktora medicíny. Po promócii sa Adami prihlásil za infekčného lekára, pretože sa zaujímal o nákazlivé choroby zvierat.
Od roku 1767 pôsobil v Chorvátsku, potom v Štajersku (Rakúsko), na Morave (Čechy) a v ďalších krajinách vtedajšej rakúskej ríše. Vo svojej práci sa zameral na zisťovanie a vyšetrovanie nákazlivých nemocí domácich zvierat, ako aj na ich liečenie. V roku 1769 ho vládnym dekrétom ustanovili za úradného infekčného lekára (Kontagions-Physikus). V tejto funkcii zisťoval a liečil motoličnatosť oviec v Chorvátsku, slintačku a krívačku na Morave, mor a slezinnú sneť hovädzieho dobytka v Dolnom Rakúsku, v Čechách a v Sliezsku. Na sebe skúmal prenosnosť morovej nákazy na človeka, pričom zistil, že dobytčí mor ľudí neohrozuje.
Vypracoval aj diferenciálnu diagnózu dobytčieho moru a sneti slezinnej. V Korutánsku a v Novohradskej stolici sa zaoberal pokusmi s očkovaním zvierat proti moru. Chcel tým podčiarknuť význam ich imunizácie. Vychádzal z toho, že zviera, ktoré prežilo mor, získalo voči tejto chorobe trvalú imunitu. Na základe svojich výskumov prišiel k záveru o potrebe preventívneho očkovania úžitkových zvierat. Vypracoval a poslal dvorským úradom návrh opatrení na prevenciu a liečenie moru dobytka a ovčieho svrabu. Jeho návrhy sa však nerealizovali, pretože nemal podporu centrálnych ani regionálnych orgánov monarchie.
Stal sa profesorom náuky o nákazách zvierat
Dvorská kancelária na podnet baróna van Swietena, najvyššieho dvorského hodnostára pre zdravotníctvo vo Viedni, chcela povýšiť štúdium veterinárstva na univerzitnú úroveň. V roku 1775 rozhodla o zriadení Katedry zverolekárstva na viedenskej Lekárskej fakulte. Na odporúčanie van Swietena menovali Dr. Adamiho 4. marca 1775 za profesora náuky o nákazách zvierat. Založil Katedru epizootológie (vedný odbor, ktorý sa zaoberá infekčnými chorobami spôsobovanými parazitmi). Na univerzite pôsobil do konca roku 1780. Potom odišiel Adami do Novohradskej stolice, kde sa za účinnej pomoci a podpory grófa J. Batthyányho, hlavného župana tejto stolice, venoval výskumnej práci a publikačnej činnosti.
Vydal dielo o epidémii moru rožného statku
V rokoch 1781-1782 vyšlo vo Viedni Adamiho dvojzväzkové dielo "Beiträgezur Geschichte der Viehseuchen in den k. k. Erbländern" (Príspevky k dejinám dobytčích nákaz v cisársko-kráľovských dedičných krajinách). V tejto práci podal rozsiahlu správu o priebehu epidémie moru v Štajersku a súčasne priniesol návod na spôsob liečenia nakazeného rožného statku, pričom sa zaoberal aj otázkami prevencie.
Po odchode z viedenskej univerzity Adami vydal tlačou vo Viedni ešte tri svoje práce: Prehľad uhorského vodopisu zameraný na obyčajné vody, termálne pramene a na kyselky v Trenčianskej stolici (1780), Knižnica infekčných onemocnení (1784), Opatrenia a prostriedky proti dobytčej nákaze (1800).
Napokon dekan
Po treťom delení Poľska (1796) a po obsadení Krakova Rakúšanmi, zriadili na tamojšej Jagelonskej univerzite v rámci Lekárskej fakulty aj Katedru zverolekárstva. Organizáciou a vedením novozriadenej katedry poverili Dr. Adamiho, ktorý do Krakova prišiel v roku 1804. Prednášal nielen náuku o zvieracích nákazách, ale aj veterinárnu anatómiu, fyziológiu a patológiu. Na fakulte si Adamiho vážili a v školskom roku 1808/1809 ho zvolili za dekana Lekárskej fakulty. Svoju pedagogickú činnosť ukončil ako 73-ročný (1809) a začiatkom roku 1810 sa vrátil do Viedne. Tu žil v skromných pomeroch až do svojej smrti. Zomrel 11. novembra 1814 vo Viedni, kde je aj pochovaný.
Dr. Pavol Adami sa svojou odbornou, výskumnou, pedagogickou a publikačnou činnosťou stal výraznou osobnosťou vtedajšieho vedeckého sveta a veterinárnej medicíny. Jeho činnosť bola významná z domáceho i medzinárodného hľadiska, pretože epidémie domácich zvierat v 18. storočí spôsobovali nesmierne škody. Vysoká škola veterinárna v Košiciach zriadila v roku 1969 na jeho počesť pamätnú medailu "Professoris dr. Pauli Adami", ktorú udeľuje zaslúžilým odborníkom veterinárneho lekárstva.
Z rodiny drobných zemanov
Pavol Adami sa narodil 18. januára 1736 v Beluši. Rodina Adamiovcov patrila k drobným zemianskym famíliám v Trenčianskej stolici. Mal troch súrodencov. Po stredoškolských štúdiách začal študovať na viedenskej univerzite najprv právo a potom medicínu. V septembri 1765 ho promovali na doktora medicíny. Po promócii sa Adami prihlásil za infekčného lekára, pretože sa zaujímal o nákazlivé choroby zvierat.
Od roku 1767 pôsobil v Chorvátsku, potom v Štajersku (Rakúsko), na Morave (Čechy) a v ďalších krajinách vtedajšej rakúskej ríše. Vo svojej práci sa zameral na zisťovanie a vyšetrovanie nákazlivých nemocí domácich zvierat, ako aj na ich liečenie. V roku 1769 ho vládnym dekrétom ustanovili za úradného infekčného lekára (Kontagions-Physikus). V tejto funkcii zisťoval a liečil motoličnatosť oviec v Chorvátsku, slintačku a krívačku na Morave, mor a slezinnú sneť hovädzieho dobytka v Dolnom Rakúsku, v Čechách a v Sliezsku. Na sebe skúmal prenosnosť morovej nákazy na človeka, pričom zistil, že dobytčí mor ľudí neohrozuje.
Vypracoval aj diferenciálnu diagnózu dobytčieho moru a sneti slezinnej. V Korutánsku a v Novohradskej stolici sa zaoberal pokusmi s očkovaním zvierat proti moru. Chcel tým podčiarknuť význam ich imunizácie. Vychádzal z toho, že zviera, ktoré prežilo mor, získalo voči tejto chorobe trvalú imunitu. Na základe svojich výskumov prišiel k záveru o potrebe preventívneho očkovania úžitkových zvierat. Vypracoval a poslal dvorským úradom návrh opatrení na prevenciu a liečenie moru dobytka a ovčieho svrabu. Jeho návrhy sa však nerealizovali, pretože nemal podporu centrálnych ani regionálnych orgánov monarchie.
Stal sa profesorom náuky o nákazách zvierat
Dvorská kancelária na podnet baróna van Swietena, najvyššieho dvorského hodnostára pre zdravotníctvo vo Viedni, chcela povýšiť štúdium veterinárstva na univerzitnú úroveň. V roku 1775 rozhodla o zriadení Katedry zverolekárstva na viedenskej Lekárskej fakulte. Na odporúčanie van Swietena menovali Dr. Adamiho 4. marca 1775 za profesora náuky o nákazách zvierat. Založil Katedru epizootológie (vedný odbor, ktorý sa zaoberá infekčnými chorobami spôsobovanými parazitmi). Na univerzite pôsobil do konca roku 1780. Potom odišiel Adami do Novohradskej stolice, kde sa za účinnej pomoci a podpory grófa J. Batthyányho, hlavného župana tejto stolice, venoval výskumnej práci a publikačnej činnosti.
Vydal dielo o epidémii moru rožného statku
V rokoch 1781-1782 vyšlo vo Viedni Adamiho dvojzväzkové dielo "Beiträgezur Geschichte der Viehseuchen in den k. k. Erbländern" (Príspevky k dejinám dobytčích nákaz v cisársko-kráľovských dedičných krajinách). V tejto práci podal rozsiahlu správu o priebehu epidémie moru v Štajersku a súčasne priniesol návod na spôsob liečenia nakazeného rožného statku, pričom sa zaoberal aj otázkami prevencie.
Po odchode z viedenskej univerzity Adami vydal tlačou vo Viedni ešte tri svoje práce: Prehľad uhorského vodopisu zameraný na obyčajné vody, termálne pramene a na kyselky v Trenčianskej stolici (1780), Knižnica infekčných onemocnení (1784), Opatrenia a prostriedky proti dobytčej nákaze (1800).
Napokon dekan
Po treťom delení Poľska (1796) a po obsadení Krakova Rakúšanmi, zriadili na tamojšej Jagelonskej univerzite v rámci Lekárskej fakulty aj Katedru zverolekárstva. Organizáciou a vedením novozriadenej katedry poverili Dr. Adamiho, ktorý do Krakova prišiel v roku 1804. Prednášal nielen náuku o zvieracích nákazách, ale aj veterinárnu anatómiu, fyziológiu a patológiu. Na fakulte si Adamiho vážili a v školskom roku 1808/1809 ho zvolili za dekana Lekárskej fakulty. Svoju pedagogickú činnosť ukončil ako 73-ročný (1809) a začiatkom roku 1810 sa vrátil do Viedne. Tu žil v skromných pomeroch až do svojej smrti. Zomrel 11. novembra 1814 vo Viedni, kde je aj pochovaný.
0
www.ZIVOTPO.sk
